Keď sa stretneme so známymi, skôr či neskôr padne otázka: Pamätáš?. Hneď na to nasleduje lakonické konštatovanie: To boli časy… Prečo je to tak? Skutočne bolo v minulosti všetko lepšie? Asi ani nie. Za všetko môže naša psychika.
Za všetkým dobrým je spomienkový optimizmus
Naša pamäť zďaleka nie je ako správne načrtnutá časová os. Nepamätáme si všetko! Je to aj preto, lebo náš mozog nie je dokonalý a má sklon potláčať zlé spomienky. Preto sa nám väčšina tých, ktoré nám ostali v pamäti, spája s nejakou pozitívnou emóciou. Niet teda divu, že s pribúdajúcim vekom sa vraciame do minulosti, keď bolo „všetko lepšie“ a spomíname na „staré zlaté časy“.
„Naša pamäť zďaleka nie je ako správne načrtnutá časová os.“
Bojíme sa, lebo nám nikto negarantuje istoty
Je prirodzené, že sa bojíme budúcnosti. Prináša so sebou vždy trocha neistoty, kým minulosť istotu, ktorú sme už prežili, zažili, okúsili – nikto nám ju nevezme. Preto na minulosť hľadíme tak fascinovane. Pri citovej nerovnováhe a obavách z budúcnosti sa tak zvykneme utiekať k starým známym veciam. Sú pre nás garanciou istoty a stability.
Na optimizmus nie je nikdy neskoro
Nikto nevie, aká nás čaká budúcnosť. To však nie je dôvod na to, aby sme neboli optimisti. Na to, či a akí budeme optimisti,však má vplyv viacero faktorov. Naša osobnosť, temperament, vrodené sklony, náš zdravotný stav, kvalita života, ktorý vedieme, to, či máme deti, aké vzťahy s nimi máme, sociálne prostredie a tak ďalej.
Budovať optimizmus sa dá stále.Stačí si dávať malé ciele a úlohy,o ktorých plnenie sa budeme denne usilovať. Výsledkom je veľká radosť aj z dosiahnutých „maličkostí“. Už tridsiatnici, ktorí majú za sebou skúsenosť pracovného vyhorenia, radia: Nehádžte si na plecia prehnane veľké úlohy a absolútne nereálne výzvy – ak to robíte, hrozí, že vás prevalcujú a môžete sa stať obeťami vlastných cieľov.
Na druhej strane, mimoriadne úspešní ľudia a profesionálni motivátori radia dávať si ciele vyššie. Ak si na ne trúfate, vyskúšajte to, môžu vás poháňať vpred.
„Je fajn si pripomenúť, že absolútnym optimistom sa človek nerodí, optimisticky naladeným sa človek stáva.“
Ružové okuliare dajte bokom Byť optimistom neznamená vidieť všetko „na ružovo“. No stáva sa, že tak vidíme niektoré veci, hoci realita, žiaľ, býva občas iná. Vedeli ste, ktorých päť vecí si v živote najradšej prikrášľujeme?
- Typickým príkladom sú naše deti. V našich očiach ich vnímame ako to najlepšie a najšikovnejšie, čo kedy chodilo po svete. A je to v poriadku – sú predsa naše a my sme ich rodičia, milujeme ich. No neľakajte sa, ak ich okolie sem-tam vníma trochu inak.
- Prifarbovať si zvykneme aj vzťahy s ľuďmi, ktorí nám nejakým spôsobom imponujú. Druhá strana však náš vzájomný vzťah už tak ružovo vidieť nemusí. (Mimochodom, platí to aj naopak: na ľudí, ktorí nás nezaujali, sa zvykneme pozerať s dešpektom. Ani v tomto prípade druhá strana nechápe, prečo.)
- Zabudnúť nesmieme ani na výrobky z minulosti,ktoré boli oveľa, oveľa „lepšie, kvalitnejšie, chutnejšie, lacnejšie, trvácnejšie“. Práve túto našu nostalgiu využívajú obchodníci a s radosťou v srdci pre nás pravidelne pripravujú akciové „retro“ týždne.
- S obľubou si tiež prikrášľujeme niektoré zážitky. Tu opäť stačí posedenie v spoločnosti známych a už to ide: „Pamätáte si, ako bolo pri tom Balatone fantasticky? Veď ani tá dovolenka v Chorvátsku už nie je taká, ako kedysi v Juhoslávii…“
- Podobne „okrášľujeme“ aj našu dôležitosť a výkon v práci, i keď šéf to možno vidí úplne inak.
Aby bol život krásny, stačí naň nazerať z tej správnej strany. Skúste však napríklad miesto tejto frázy v každom období života zreteľne pomenovať veci, ktoré sú práve teraz lepšie než kedykoľvek predtým. Skúsili ste to už? Dozviete sa o sebe zaujímavé veci. Možno si uvedomíte, že narodenie vašich detí a prvé roky života s nimi boli úžasné, ale to, čo ste videli a zažili vlani na poznávacom zájazde, vám dalo podobne veľa radosti a energie. Tak prečo si nedopriať viac takých chvíľ. Dajte nám vedieť, ako nazeráte na svet vy a ako si ten svoj spríjemňujete.