Silver medailóny: Keď je drevo materiál i životný tvorca

Vruborezbár a včelár Dušan Budinský vraví, že životom ho sprevádzal nespokojný vnútorný hlas. Jedného dňa si povedal dosť a dal mu šancu. A neľutuje.

Pred výraznými životnými zmenami brzdí človeka obvykle neistota, teda vlastne istota – zamestnanie, partner, rodina, povinnosti, zvyklosti. Obávame sa šliapnuť vedľa, hoci práve tá vedľajšia cesta môže byť správna. A mnohí sa v ťažších životných obdobiach zároveň pýtame, prečo sa silou-mocou držíme pevných záchytných bodov, keď majú možno iba iluzórny charakter?

„Obávame sa šliapnuť vedľa, hoci práve tá vedľajšia cesta môže byť správna.“

„Ak pochopíme, že predstava, ako by to alebo ono malo vyzerať a fungovať, je len nesprávnym uchopením vlastného života, život a žitie zrazu dokážeme kormidlovať. Inak. Podľa seba,“ hovorí Dušan Budinský, ktorý sa po rozvode vrátil na miesta a k činnostiam, ktoré dávno miloval, hoci o tom nevedel.

Dušan mal do konca roka 2016 so svojou bývalou manželkou kadernícky salón v Bratislave. Aby napredoval a spokojní boli majitelia i zákazníci, súčasťou každého dňa bol striktný harmonogram a množstvo pravidiel. Veď inak to nejde, nie? Neskôr mu práve ony nastavili zrkadlo. „Keď si vravíme, že takto to musí byť a nič proti tomu nezmôžeme, výrazne sa obmedzujeme. Oddeľujeme sa od možností, ktoré prichádzajú, alebo sú celú dobu pri nás. Aj ja som to robil. Hľadel som do „šuflíka“ s „istotami“. Po skúsenosti s rozvodom som pochopil, že takto to nefunguje.“

„Hľadel som do šuflíka s istotami.“

Volanie dreva

Vyrastanie na dedine a detstvo plné manuálnej práce bolo pre Dušana dokonalým hnacím motorom pre trvalý odchod do mesta. Ideálne čo najväčšieho. „Špinavá robota“ tu bola minulosťou. Teda na chvíľu. Paradoxne, práve v Bratislave sa začal venovať jednoduchým „kutilským“ prácam. Postupom času ho kvôli nim začali stále viac obvolávať a naháňať aj kamaráti. Nedá sa povedať, že by to bolo priame volanie k objaveniu dreva či rovno k drevorezbe, no rozhodne to bol pocit, ktorý sa nedal dlhodobo ignorovať.

Foto: Dušan Budinský

„Život sa mení každú sekundu. Aj ja som na seba menil pohľad. Hľadal som zmysel všetkého. Ťahalo ma to na dedinu, samotu, aj keď som nevedel, čo tam budem robiť. Nechal som, nech sa moje pocity a túžby prejavia, a prirodzene z toho vzišiel nerozlučný vzťah s drevom. Žiadny tlak a nútenie, ale ani žiadna skúsenosť. Iba inšpirácie z internetu. Napriek tomu je výsledkom láska k tomuto dokonalému prírodnému materiálu.“

Keď sa navzájom zoznamovali a chcel sa priučiť rezbárstvu, zaviedlo ho to do ÚĽUV-u, na kurz vruborezu. Ide o plastický ornamentálny motív tvorený v dreve technikou tzv. vrubov, ktorá bola rozšírená najmä v ľudovom rezbárstve. Na svoj úžas zistil, že veľa vecí ovláda a zručnosti mu nechýbajú. Dnes realizuje kurzy on sám. Dokonca i v online priestore, prostredníctvom svojho webu dodielne.sk. „Čo dnes vlastne robím? Hravou formou zatraktívňujem prácu s drevom. Držím sa jednoduchých princípov vyrezávania. Po ich zvládnutí môže nastúpiť kreativita a vlastná fantázia každého rezbára. Ony dve bývajú základom cesty k náročnejším technikám.“

„Hľadal som zmysel všetkého.“

Foto: Dušan Budinský

Ani lyžička, ani lopár

Ak sa však Dušana spýtate na prvý výrobok z dreva, dočkáte sa prekvapivej odpovede: pyramída. Nijaká lyžička ani lopár. „V čase hľadania seba samého som navštívil aj ezoterické semináre. Týmto spôsobom sa ku mne dostala kópia Cheopsovej pyramídy. Tá bola následne mojou školou rezania, skúšania, rezania, skúšania – a tak dookola, až do zdarného konca. Doteraz sa snažím hrať, hrať a ešte raz hrať. To je to najviac.“

„Hravou formou zatraktívňujem prácu s drevom.“

Dušan zastáva názor, že ak sa v minulosti niečo robilo tak a onak, neznamená to, že v súčasnosti sa toho musíme stoj čo stoj pridržiavať. Dnes sú podmienky iné, nástroje iné, a treba využiť všetky dostupné a ponúkané možnosti. V tejto súvislosti dodáva, že kvalita by mala byť nutnosťou. „Na vlastnej koži som rýchlo zistil, že na začiatočnícke práce s drevom nestačia lacnejšie pomôcky. Vtedy totiž na dosiahnutie očakávaného výsledku potrebujete oveľa viac trpezlivosti – absenciu kvality musíte kompenzovať svojou silnou vôľou.“

Foto: Dušan Budinský

A po pyramíde dielňa. Trúfalé? Nie, keď po niečom túžite. Tento projekt ukázal, že je šikovným majstrom, ale predovšetkým človekom, ktorý si ide za svojím. Žiadne stanovenie cieľa, ale napĺňanie silných pocitov k spokojnosti v živote. Dušan totiž opäť netušil, čo presne bude v dielni robiť, zato jednoznačne vedel, že v nej chce tvoriť. Čokoľvek. Nakoniec sa stala tvorivou činnosťou samotná dielňa, veď žiadnu stavbu dovtedy nerealizoval. Zároveň bola i odrazovým mostíkom pre ďalšie zaujímavé idey.

„Kvalita by mala byť nutnosťou.“

Včelí úľ či hotel?

Jednou z nich je apidomček. Včelí hotel, ktorý však slúži ľuďom. Áno, pokojne i vám. Na relaxáciu, na apiterapiu. Je to terapia pomocou priaznivých účinkov včiel a ich produktov na psychiku, ale i konkrétne zdravotné problémy. Domček sa nachádza v obci Uhliská v Štiavnických vrchoch, má šesťuholníkový tvar pripomínajúci bunku včelieho plástu a Dušanovi sa stal výzvou zo stavbárskeho hľadiska. Postavil ho sám, rovnako ako predtým svoju dielňu.

Foto: Dušan Budinský

„Drevo a včely spolu úzko súvisia. V dávnejších dobách si ľudia všetko vyrábali sami a aj taký včelár musel mať podľa mňa akú-takú zručnosť s týmto materiálom. Kvôli úľom.“ Z ďalších kurzov, ktoré Dušan absolvoval, ho oslovila najmä joga. Stala sa cvičením, v duchu ktorého chce seba samého ďalej rozvíjať. „V začiatkoch, keď som ju bral vážnejšie, ma po docvičení uštipla včela. Keďže som bol „sprítomnený“, prežívanie bolesti bolo iné. Nie bolestivé. Jednoducho mi došlo – ahááá, ja raz budem chovať včely.“

„V dávnejších dobách si ľudia všetko vyrábali sami.“

Vtedy ešte na dedine nebýval a už vôbec netušil, že sa ocitne práve tam, kde žijú včelári. Z pôvodného nápadu sa po presťahovaní stala realita – kúpil si rovno päť včelích rodín. No tomuto kroku už predchádzal odborný včelársky kurz i samovzdelávanie prostredníctvom kníh, videí a cenných rád včelárov. „Včely sú učiteľkami života a život je pestrý. Vyvíja sa, dozrieva. A my a naše rozhodnutia spolu s ním.“

Foto: Dušan Budinský

Konečne doma, na vidieku, pri práci s drevom

Sťahovanie do nového domu je dôležité rozhodnutie. Najmä, ak sa má stať naozajstným domovom. Na to má našliapnuté nevšedný Dušanov projektStodola Počúvadlo. „Keď sme sa s priateľkou presťahovali na dedinu, kúpili sme si nové bývanie, kde som sa až tak realizovať nemohol. Aj to má svojím spôsobom podiel na vzniku dielne, včelína a apidomčeka. Dnes už spolu pár netvoríme a ja v plnej miere praktizujem rekonštruovanie pôvodne takmer rozpadnutej kamennej stodoly s pôdorysom 40 m².“

Minidomček v prírode mu učaroval. Jednak preto, že rád dáva veciam druhý dych (napokon, služby renovácie ponúka aj na svojej webovej stránke), a jednak z dôvodu, že dizajn mu bol blízky ešte v mladosti. „Časopisy o bývaní, programy, ako Spektrum Home a Fine Living, ma sprevádzali ešte v meste. Pri ich sledovaní som bol fascinovaný tým, čo všetko dokázali ľudia obetovať, aby získali vysnívaný dom. Spanie v stane pri prerábaní bol len zlomok. Páči sa mi, čo sme schopní urobiť pre svoje nadšenie. Páči sa mi krásno.

Do zrekonštruovaného domčeka sa čoskoro presťahuje. Kombinácia obmedzeného rozpočtu, skúseností, konkrétneho priestoru, venovaného času a predmetov pôvodne odsúdených na zánik (zrenovovaná smaltovaná vaňa po starkej s vyrobeným dreveným podstavcom je v tomto procese len kúskom z estetična) prináša výsledok, ktorý potvrdzuje Dušanove slová: Keď človek robí, čo ho baví, neexistuje, aby to nebolo dobré.“

Foto: Dušan Budinský

„Páči sa mi krásno.“

Dušan však pre všetkých dodáva a pripomína, že ak do niečoho vložíme celého seba, stále to neznamená, že na tom máme lipnúť a zabudnúť na prípadné zmeny. „Ťahá vás to k niečomu? Alebo niekam? Nebráňte sa tomu! Aj keby vás to zavialo späť. Je v tom čaro rozmanitosti života. Možno hlava úplne nesúhlasí, ale dôležitý je vnútorný hlas. Inak je to o kalkulovaní – a to už nie je veselé ani hravé.“ Nedávať si obmedzenia, popustiť uzdu fantázii, hrať sa so životom – to je heslo, pri ktorom neexistuje zlý výsledok. Ani pri práci s drevom.

Milí Silveráci, patríte aj vy sami alebo niekto z okruhu vašich blízkych či známych k ľuďom s „nepokojným vnútorným hlasom“? Počúvli ste ho? Kam vás zavial? Dajte nám vedieť.

Dušan Budinský
Dušan Budinský

Sám o sebe vraví a vyznáva: V živote neexistujú prekážky. Sami sebe sme jedinou prekážkou. Keď som si pred pár rokmi začal plniť sny, po ktorých som nevedomky vždy túžil, začal som chápať, že jedinou prekážkou je tu strach. Dnes, keď viem svoj strach prekročiť a plniť si priania, uvedomujem si toho NIEKOHO, kto má tieto túžby, a zároveň sa obáva pustiť k sebe toho niekoho aj s jeho túžbami. Veď predsa to je ten Dušan, ktorý miluje pracovať s drevom, Dušan, ktorý miluje vytvárať veci, ktoré mu veľakrát len tak skrsnú v hlave, a nepozná prekážku pri ich realizácii.

Tieto riadky píšem už na vysnenej Stodole, úplne vyčerpaný, bez energie, a v hlave mi behajú zmätočné myšlienky: Veď si to takmer dokázal a zase si sa presvedčil, že dokážeš všetko. Dokážem?

Zase raz sa Dušan presvedčil, že skutočné šťastie je vnútorný stav. Vnútorný stav, ktorý nie je závislý od prostredia, miesta ani situácie, s ktorou nič nespraví – pretože stále je tu niekto, kto s tým niečo spraviť chce…

Tak si pri písaní týchto riadkov opäť raz poplačem a nechám to na SAMOvi.

ANKETA: Chceli by ste žiť dlhšie?

Podobné články

Pridať komentár

Please enter your comment!
Please enter your name here