Večne usmiata Doda Lednická žije v Starej Turej a po šesťdesiatke sa začala venovať behu. Na tento náročný šport sa vrhla v životnom období, v ktorom mnohí snívajú o nových začiatkoch, no najrôznejšie obavy im akosi bránia vykročiť.
Dodinou prvou motiváciou bola chuť byť znova zdravá a túžba dostať sa zo začarovaného kruhu tabletiek a bolestí. Kvôli Crohnovej chorobe a astme bola celé dva roky „vyradená z bežného fungovania“. Vtedy ešte netušila, že svojím rozhodnutím „vdychovať zdravie a vydychovať chorobu“ bude inšpirovať ďalších, bez ohľadu na vekovú kategóriu, ku ktorej patria.
„Viete, behať je nádherný pocit. Beh vás nesklame, on je vždy pripravený, nikdy vám nepovie nie. Hocikedy, hocikde, nepotrebujete mať ani vytýčenú trasu, stačí jednoducho bežať. Vyventilujete si hlavu, nemáte čas rozmýšľať nad zbytočnosťami. Bonusom je, že v ľahkom tempe a s partiou máte priestor aj na smiech. Vďaka behu som sa vymanila spod klasickej liečby mojej komplikovanej diagnózy a namiesto liekov užívam výživové doplnky,“ vyznáva sa bežkyňa.
Beh vlastne nikdy nemala rada
Pohyb bol aj pred zmenou zdravotného stavu súčasťou Dodinho života a osobnosti. Predovšetkým turistika, nordic walking a jazda na bicykli. Ale beh, paradoxne, nie. Nikdy ho nemala rada. Vzťah k nemu sa zrodil vďaka kamarátkam, s ktorými chodila na prechádzky. „Lúka za domom mi postupne umožnila zmeniť krátku chôdzu na vychádzku, hoci to nebolo vždy jednoduché. Pri jednej takej, keď som musela svoje priateľky dobehnúť, padol návrh, aby sme začali behať. Tento nápad vo mne inicioval urobiť z krátkych prechádzok dlhé a napokon skúsiť aj rezkejšiu chôdzu.“
„Beh nesklame, nikdy vám nepovie nie. nepotrebujete vytýčetnú trasu, stačí len bežať.“
Písal sa rok 2016. Na základe oslovenia sa Doda zúčastnila svojho prvého „ozajstného“ behu – Beh Dubníkom. Volal sa Malý beh s veľký srdcom. Jeho cieľom bola zbierka na pomoc Sabinke, dievčatku na vozíčku, aby mohlo ísť na rehabilitáciu do Adeli centra. Doda dnes s humorom a entuziazmom sebe vlastným vraví: „Zavolala som aj kamarátku. Poďme, aj keď chôdzou! Vedeli sme, že tam budeme ako dve staré korytnačky. Aj sme sa na tom nasmiali, no nečakali sme, že nám budú všetci tak tlieskať a povzbudzovať nás. Bolo to neskutočné. Aj ocenenie za najstaršieho účastníka potešilo.“
Po tejto fáze však už bolo na čom stavať. Základy novej fyzickej kondície boli položené. Bola by škoda prestať si ju udržiavať, no blížila sa zima a s ňou počasie, ktoré Doda neznáša. S kamarátkou sa preto rozhodli pokračovať vo fitness centre. „Najskôr sme vyslali na prieskum môjho manžela,“ priznáva sympatická bežkyňa a pokračuje, „až potom sme sa odhodlali my, baby. Bežecké pásy boli prvýkrát, žiaľ, obsadené, a tak sme cvičili hlavne na bicyklových trenažéroch. Vlastne až po troch mesiacoch cvičenia som sa odvážila a postavila k bežeckému pásu. Prišiel za mnou mladý chalan, že mi ukáže, ako sa obsluhuje, že si môžem nastaviť chôdzu, beh… Hneď som mu povedala: A to si mi nevedel povedať už dávno, chlapče? Nakoniec z toho vznikol priateľský vzťah a dnes mi robí osobného trénera.“
Ďalším veľkým dňom bol bežecký pretek Národný beh Devín – Bratislava. Trasa mala takmer 12 kilometrov! Doda chodila trénovať do Čachtickej doliny a aby sa jej trasa nezdala dlhá a oklamala svoju hlavu, behala 6 kilometrov tam a 6 naspäť. „Na pretekoch som si potom už len opakovala slová svojho muža, že dôležité je prísť do cieľa, hoci aj krokom. Musela som, lebo „občerstvovačka“ bola vypitá už po 5 km. Našťastie, súčasťou trasy boli záhradkárske domčeky a milí ľudia, ktorí nám, bežcom, ponúkali osvieženie. Núkali nám dokonca aj vínko.“
„Základy boli položené. bola by škoda prestať si udržiavať kondičku.“
Doda ani dnes netají, že začiatok tohto behu bol krutý. Absolvovala ho utekaním, krokom, čaptajúc, krívajúc… Zážitky a úsmevné príhody, ktoré, ako neskôr zistila, k behu neodmysliteľne patria, to však vykompenzovali. „Spomínam si, ako na mňa kričal jeden pán, nech sa nevzdávam, že už iba tristo metrov, pritom to boli tri kilometre! Vtedy som mala čas 1,31 h. Druhý rok už 1,13 h a ďalší 1,02 h a vo vrecku 2. miesto v kategórii bežcov nad 60 rokov.“
Doda sa pri behu zoznámila aj s partiou bežcov zo Starej Turej (bežecký klub toRun), s ktorou beháva dodnes. Našla tam ďalších ľudí blízkych svojmu srdcu. Spoločnosť jej robili aj na jej prvom maratóne – v Prahe.
„S takým dlhým behom som nechcela začínať na Slovensku. Bála som sa prípadnej hanby. Zároveň som však veľmi chcela Slovensko reprezentovať. Navrhla som svojej kamoške, krajčírke, nech skúsi niečo vymyslieť. Nakoniec sme bežali v minikrojíku – v špeciálnej verzii kroja a športového oblečenia.“ Nebolo to len o prezentácii, dámy mali riadne vysoké ciele: „Ešte pred behom mi po rozume chodilo, za aký časový limit asi tak zvládnem odbehnúť 42 km. S kamarátkou sme sa neustále hecovali a z pôvodných 7 hodín, v ktoré sme dúfali, sme si čas skrátili na extrémnu výzvu 5 hodín. Nakoniec nás od nej delilo iba 12 sekúnd. Skvelý pocit!“
Choroba môže byť aj inšpiráciou
Každý človek je individuálny, každý má aj iné prirodzené tempo behu. Neplatí čím rýchlejšie, tým lepšie. Dôležité je hlavne začať. Ako aj Doda poznamenáva, keď si človek nastaví vyhovujúce tempo, dokáže sa dobiť energiou oveľa viac: „Je to ako s autom – keď idete vysokou rýchlosťou, aj nádrž bude skôr prázdna.“
„Každý je individuálny, každý má iné prirodzené tempo behu.“
Na začiatku Dodiných bežeckých úspechov stála choroba. Ale aj inšpirácia. Živo si pamätá, ako natrafila na obrázok, na ktorom otec bežal so synom a držal ho za ruku. V daždi. Chlapec mal amputovanú nohu a utekal s protézou. Súčasťou fotografie bol text: Nikdy, nikdy to nevzdávaj!
Niekomu beh neprirastie k srdcu. Aj Dode sa zo začiatku behalo veľmi ťažko. Bola „vykortikoidovaná“, otravovalo ju brucho, mýlilo ju v rytme. Rozhodla sa nepovoliť a prekonať diskomfort.
„Je dobré vyskúšať tzv. indiánsky beh, čiže striedať chôdzu s behom. Na vlastnej koži zistíte, že kráčanie vás postupne prestane baviť a začnete iba behať. Treba si kúpiť pekné, kvalitné a drahé tenisky, nech to len tak nevzdáte. To je moja overená pravda, ale zároveň to vravím aj ako vtip. Lebo veď to neplatí rovnako na všetkých. Moje prvé tenisky boli v skutočnosti zo sekáča a behala som v nich naozaj dlho. Mini investícia na začiatku sa mi napokon oplatila. Mimochodom, je lepšie kúpiť si o číslo a pol väčšiu veľkosť topánok ako bežne nosíte. Naozaj,“ prezrádza svoje skúsenosti.
Pani Lednická sa pravidelne zúčastňuje rôznych bežeckých podujatí. Dnes je pre ňu už ťažké dopracovať sa k ich celkovému počtu. A to je vlastne samo osebe úctyhodný výsledok! Rovnako fakt, že k behu či športu doslova vyprovokovala veľké množstvo ďalších ľudí. Manžel jej začal robiť spoločníka vo fitnescentre. Na beh sa dala nevesta, kamarátky, niekoľko žien aj mužov z X-Runners. „Vymyslela som tiež výzvu. Budem mať 66 rokov a vyhlásila som, že každý kilometer, čo nabehajú ľudia v toRun, mi predĺži život. Zároveň bude ich výsledok výzvou aj pre mňa – ich spoločný súčet kilometrov chcem odbehnúť počas môjho celoročného bežeckého plánu. Trúfam si urobiť dve tisícky km. V polovici júla sme mali spolu nabehaných 1158 km.“ Jednou z jej posledných a veľmi vzácnych trofejí je Spartan – beh spojený s prekonávaním silových prekážok.
Inšpiratívnou osobou je v mnohých ohľadoch, nielen v behu. To potvrdí rodina i celý fanklub, ktorý si na jednotlivých pretekoch postupne vybudovala. Ide totiž aj o to, čo z Dody vyžaruje. Je motiváciou v oblasti zdravého životného štýlu a príjemným, pohodovo naladeným a nákazlivo usmiatym človekom. Táto kombinácia má za následok, že spoznáva nových a nových ľudí. „Nikdy neviete koho a kým spôsobom váš príbeh osloví. Príkladom je aj nádherná maľba motýľa, ktorú mi darovala vtedy pre mňa ešte neznáma pani. Videla ma v relácii Generácia a povedala, že na jej konci sa narodil motýľ…“
„Dôležité je začať.“
Doda Lednická sa vo svojom okolí ešte stále stretáva s názorom, že vyšší vek je prekážkou aktívneho športovania, o účasti na bežeckých súťažiach už ani nehovoriac. Jej odkaz je iný: „Veď keď sa tam nepostavíte, tak tam naozaj nebudete…“ Nikoho do ničoho nenúti, no je dôkazom toho, že beh robí so zdravím a psychikou zázraky. A ako vtipne dodáva: „V behu začína byť kategória nad 60 rokov raritná, takže víťazstvo je vysoko pravdepodobné. Takmer vždy vás čaká nejaká „bedňa“. Určite to všetkým odporúčam!“ Tak čo, milí Silveráci, vyskúšate? Alebo ste sa už aj vrhli na nový šport? Dajte nám o svojich prvých pocitoch, úspech i neúspechoch vedieť.
V pracovnom svete bola ženou, akých sú u nás tisícky: personalistika v kancelárii. So športom síce vychádzala, avšak vzťah k nemu sa prehĺbil až vo veku, kedy je aktívny pohyb zvyčajne na druhej koľaji. Hnala ju túžba prekonávať vlastné limity, dosahovať lepšie výsledky a byť zdravá. Skutočný benefit športu vidí v psychickej i fyzickej pohode. Miesto na stupienkoch víťazov je pre ňu len sprievodným bonusom – poteší, ale netreba sa kvôli nemu zničiť. Bežkyňa, vyznávačka čínskej medicíny, milujúca manželka, mamina dvoch detí a babička troch vnúčat je svojím životným entuziazmom motiváciou všade, kam sa pohne. Ako sama tvrdí:„Nikdy nie je neskoro, aby ste začali. A keď už začnete, nikdy to nevzdávajte!“
